Rozprávka zimného dňa
„Nie, počkaj, to šteklí,“ zachichotalo sa dievča a zachytilo ruku približujúcu sa k nej. „Radšej by si ju mal dať tam kam patrí.“
„Fajn, ako chceš,“ odvetil mladík a tváril sa urazene, „veď jasne, moje ruky sú šťastné, keď môžu pol dňa visieť na volante.“
„Ale no tak,“ usmiala sa, nahla sa z vedľajšieho sedadla a darovala Mirovi pusu na líce.
„Toto beriem,“ zavolal veselo, „takto rukám nebude vadiť, že sú tam, kde sú. Teda v prípade, ak budeš v tomto pokračovať.“ Obaja sa opäť rozosmiali. Henrieta si oprela hlavu o studené okno na dverách auta. Bolo to príjemné ochladenie, teplota vnútri sa jej zdala príliš vysoká, aj keď bola rada, že jej nie je zima. Míňali zasneženú krajinu, biele vrcholky stromov sa leskli v slabej žiare slnka. Pár domčekov, ktoré sa krčili popri ceste bolo sotva vidieť spod kopy snehu.
„Je to tu krásne,“ ozvala sa.
„Ale kdeže,“ povedal Miro, „slová obdivu si ešte nechaj, budeš ich potrebovať.“ Pozrel sa na Henrietu a nežne sa na ňu usmial, pričom ona mu úsmev opätovala. „O chvíľku sme tam.“
Autom odrazu prudko trhlo a Heni sa zdalo, akoby kleslo aspoň pol metra do snehu.
„Doparoma,“ zahromžil Miro a zvraštil čelo, „toto auto a počasie mi bol čert dlžný.“ Zaprel sa do dverí a sťažka ich otvoril. Do auta vrazil čerstvý chladný vzduch a na sedadlo nafúklo pár snehových vločiek. Dievča striaslo, a tak sa načiahla sa dozadu po bundu.
„Drahý,“ zavolala smerom k mladíkovi, odhadzujúcemu sneh okolo auta, „takýmto spôsobom tu budeme aj spať.“
„Miláčik, ak mi pomôžeš, o pár minút môžeme pokračovať v ceste.“ Miro sa načiahol k Heni a jemne ju pobozkal. „A nepotrebuješ ani bundu, tá práca ťa dostatočne zahreje.“ Heni lenivo vyliezla z auta a hneď ako sa do nej oprel mrazivý vietor, prišla jej na rozum bláznivá myšlienka. Nahrnula si trochu snehu na kôpku, vzala si ho do rúk a bez upozornenia ho hodila smerom k vodičovi. Zasiahla ho priamo do hlavy a topiaci sa sneh sa mu začal pomaly hrnúť pod tričko.
„Tak toto bola chyba, moja milá,“ povedal s predstieraným hnevom, „toto ti len tak neprejde.“ Odhodil lopatu, ktorú predtým vytiahol z kufra auta, a prekvapivo rýchlo priskočil cez veľkú vrstvu snehu až k Heni. Schytil ju okolo pása a spolu s ňou sa hodil do kopy snehu, ktorá tam vďaka nemu vyrástla. Heni sa najprv zjavne bránila v jeho pevnom objatí, avšak za pár sekúnd sa prestala metať a naopak, ešte bližšie sa k nemu pritisla.
„Tak už môžem?“ spýtala sa. On na ňu bez slova pozrel a dal jej horúci bozk na čelo. „Je tu nádherne,“ skonštatovala, „ a nebyť toho, že za chvíľu budem mať mokrý aj najspodnejší kus oblečenia, môžem tu s tebou zostať ležať celý deň.“ Miroslav sa zasmial a vstal. Striasol zo seba sneh, podal dievčaťu ruku a pomohol na nohy aj jej.
„Poď, už je to len kúštiček, potom sa vrátime a uvoľním auto zo záveja,“ povedal pričom pomáhal Heni oprášiť hrubý sveter. Vzal ju za ruku a ďalších dvadsať minút sa brodili snehom, z diaľky obchádzali srnčie rodinky a Miro každých päť minút oznamoval, že za chvíľu sú na mieste. Ako tak kráčali, za chrbtami im niečo zašramotilo, obzreli sa a na okamih zbadali bežiace zviera veľkosti menšieho psa, rútiace sa niekam preč. Dva skoky a zmizlo v kríkoch.
Heni vykríkla. „Čo… čo to bolo?“ spýtala sa vyľakane.
„Neboj miláčik,“ ozval sa Miro upokojujúco, „len sme vyplašili líšku.“ Heni sa pritisla k nemu bližšie a pokračovali ďalej. Za okamih sa ocitli na rozľahlej bielej lúke, ktorú z troch strán ohraničovali akoby pocukrované kopce a na dolnom konci odrážalo nesmelé slnečné lúče priezračne jazero. Heni sa očarená prírodou usmievala a nadšene si povzdychla: „Nádhera.“
„Áno,nádhera,“ zašepkal Miro, ona prikývla a pozrela na neho. S prekvapením však zistila, že on nesleduje prírodu, tak ako ona, ale uprene hľadí na ňu.
„Ty blázonko,“ spevavo sa zasmiala, podišla k nemu a objala ho.
O hodinku, keď sa vracali späť k autu, ešte stále v sebe cítila krásu a nadšenie, ktoré jej poskytoval pohľad na tú zamrznutú krajinu. Jediné, čo ľutovala bolo to, že si naozaj nevzala svoju bundu. A keďže vedľa seba mala človeka iba v tričku, striasalo ju ešte viac. Keď prišli k zapadnutému vozidlu, rýchlo doň vliezla a z celej duše ďakovala za to, že sa tam časť tepla ešte udržala. Ako tam tak sedela a Mirovi sa konečne podarilo urobiť akú takú voľnú cestu pre auto, začala si spomínať na všetko, čo dnes prežila. Miro nasadol a za malú chvíľku naštartoval. Opäť jeden krásny deň. A opäť bol krásny vďaka jemu.
„Ľúbim ťa…“