Jessenný deň
Karolína sa poobzerala na obe strany a keď sa presvedčila,že cesta je úplne prázdna, rýchlo vykročila dopredu. V okolí nebolo ani živej duše, vzduch bol čerstvý, slnko ešte len nesmelo vykúkalo. Jeseň bola práve v najkrajšej časti, októbrové rána voňali lístím a všade okolo bolo cítiť chladný pokoj. Čiernovláska rýchlo oľutovala, že si vzala len blúzku a tenký sveter. A prstienok s červeným kamienkom, ktorý dostala od mamy, ju zrovna veľmi nezohrieval. Mráz na chrbte jej však spôsobovalo niečo iné, ako chlad dnešného rána. Leon bol jej najlepší priateľ, aj keď sa vlastne spolu stretli len pár krát. Ich priateľstvo sa udržiavalo vďaka nekonečným telefonátom. On bol ten, kto jej rozumel, kto ju chápal. To, že ju zobudil tak skoro jej neprekážalo, záležalo na tom, že on potreboval pomoc a žiadal ju práve od nej.
Jemný dážď, ktorý sa práve pustil ju už úplne prebral. Zastavila sa na chvíľu, keď si uvedomila, že takmer beží. Bola nervózna a tak si trocha vytriasla ruky a zhlboka sa nadýchla. V hlave jej stále znel Leonov zúfalý hlas: „ Prosím... príď... bez teba to nezvládnem...“
Leon hľadel na posteľ, kde mal rozložené tri košele. Biela, biela a biela, pomyslel si, ťažké rozhodovanie. Uškrnul sa, vzal si jednu a zamieril do kúpeľne. O desať minút zaklopalo na jeho dvere ustarostené a premrznuté dievča.
Stála pred bytom číslo 13, ešte dodatočne si upravila vlasy a pozrela na hodinky. 6:16. Normálne by ešte snívala sen o starom zmrzlinárovi, ktorý jej ponúka cigarety. Odvtedy, čo si zaumienila prestať s fajčením, snívajú sa jej podobne hlúposti veľmi často. Tentoraz je to však iné. Karolína je rada, ak môže niekomu pomôcť, hocikedy a hocijako. Aj keď najlepšie by bolo, keby takáto situácia vôbec nenastala, ona nastala a Leonovi bolo treba podať pomocnú ruku. Zaklopala najprv potichu a keď sa nikto neozýval, tri krát silnejšie buchla na dvere. Za malú chvíľku sa pootvorili a zjavil sa v nich dobre vyzerajúci mladý muž s neočakávane šibalským úsmevom. V prvom okamihu bola pripravená objať ho skrehnutými rukami, avšak výraz na jeho tvári ju tak prekvapil, že zostala užasnuto stáť. Čakala tu raneného človeka, bledého v tvári, s opuchnutými očami. Žiaden smútok, žiadne trápenie, naopak bol čerstvý a v jeho očiach hrali veselé iskričky. Vykročil k nej, vzal ju za ruku a vtiahol ju do bytu.
Vôbec nechápala. Sedela za stolom, zohrievala si ruky na šálke čaju a Leon vedľa nej, pozorne ju sledujúc.
„ Pozri, potrebujem ťa,˝ povedal a položil jej ruku na koleno.
„ Leon, som... ˝
„ Si lesbička, viem, no a? Netvár sa zasa ako... myslím, že ťa už celkom dobre poznám... nejde o nič, chcem sa len zabaviť. ˝
Karolíne čaj skoro zabehol. Vyskočila zo stoličky, pobúrene sa na neho pozrela a on sa znova len usmial. To bola posledná kvapka. Vystrelila k dverám akoby ju hnali, vybehla na chodbu a hneď skočila do výťahu, ktorý tam čakal odkedy prišla. Nechala sa zviesť dolu a začalo to všetko rozdýchavať. Toto nie je pravda, prosím... preletelo jej hlavou. Výťah zastavil,vykročila von a na chodbe začula ako sa po schodoch niekto rúti.
„ Kaji, stoj! Ihneď! Nikam nechoď! ˝ začula.
Chytila ju panika. Strach utečenca. Úzkosť, ktorú cíti štvaná zver. Behom sa pustila cez chodbu k východu. Vonku na chodníku minula pár ľudí, nestihla si ani všimnúť koľko ich bolo. Pustila sa krížom cez cestu na druhú stranu.
„ Hovorím ti stoj, Kaji! “
Prudké svetlo, uhlučujúci zvuk a tupá bolesť, pomaly sa šíriaca celým jej telom...
Prebrala sa. Len čo otvorila oči, udrela jej do nich biela žiara lampy a v nose zacítila čudný zápach. Nemocnica. Nad ňou sa skláňal muž, len čo zbadal, že je pri zmysloch, vyčaril na ňu zvláštny šibalský úsmev...
„ Ahoj, miláčik, všetko bude v poriadku. Pamätáš si ma? Som Leon, tvoj snúbenec, “ povedal a ukázal na stolík vedľa postele. Ležal na ňom strieborný prstienok s malým červeným kamienkom...