Zmätok, hnev a láska
Tomáš precitol. Chvíľu len nehybne ležal a snažil sa uvedomiť si, čo sa udialo posledných pár hodín. Bolo to ako spomenúť si na sen. Čím viac sa snažil vybaviť si tie okamihy, tým viac mu unikali. Prvý nepatrný pohyb a jeho telom preletela neuveriteľná bolesť. Cítil akoby sa každá čiastočka jeho osoby chcela odtrhnúť od tých ostatných. Ako tam tak ležal, v slepej uličke medzi odpadkami, zdalo sa mu, ako keby sa aj slnko vysmievalo jeho utrpeniu. Skúsil sa posadiť. Od bolesti ním trhlo, na chvíľu ho chytila prudká triaška a oči mu zaplavili slzy. S vypätím posledných síl sa postavil. Nohy sa mu však začali triasť, odmietali ho udržať, nieto ešte kráčať. S výkrikom sa ocitol znova na zemi. Vzadu na hlave si objavil veľkú ranu. Krv...
„... dáš nám aj vlastnú krv, len aby sme ti to uľahčili a na mieste ťa zabili... budeš trpieť... zradil si a za to sa platí.“
Pomaly si spomínal. Znovu počul slová doňho hučal Miko, šéf bandy. Jeho kumpáni sa zatiaľ s vervou pustili do bitky. Vraj zradil... nezradil... len už akosi nemal chuť utekať a skrývať sa pred políciou. A tak chcel skončiť. Mikovi sa to však nepáčilo. Prvá nečakaná rana zasiahla Tomáša do hlavy. Podlomili sa mu kolená a zahmlilo pred očami. Udržal sa a chcel sa brániť. Šiesti robustný chalani však boli nad jeho sily. Zhodili ho na zem a s rehotom doňho kopali.
Ako tak premýšľal, nad tým čo sa stalo, znova cítil tie údery. Zrazu mu len preblesla hlavou myšlienka dostať sa čo najrýchlejšie niekam, kde mu pomôžu. Avšak tušil, že v tomto stave to bude veľmi zložité.
Keďže bývala až na štvrtom poschodí a výťah, ako rýchlo zistil, nefungoval, čakalo na Tomáša „pár“ desiatok schodov. Inokedy by ich bol vybehol za niekoľko sekúnd, ale tentoraz sa mu to zdalo ako zdolať Everest. Ak si myslel, že prejsť pol mesta taxíkom nezvládne, teraz mal pred sebou nedosiahnuteľný cieľ – Janin byt. Každý krok mu spôsoboval neznesiteľnú bolesť, opuchnutý členok a modriny mu stále pripomínali svoju existenciu. ... druhé poschodie... znovu sa mu začalo ťažko dýchať... tretie... pocítil ako sa mu od námahy opäť otvorila rana na temene hlavy a po chrbte mu steká pramienok teplej krvi... Mal pocit, že to jedno poschodie už vyletel. Pamätal sa len na to ako sa zložil pri Janinom byte.
Prebral sa na ozývajúce sa kroky. Malá skupinka ľudí schádzala zo schodov. Zahmlene videl, ako si na neho ukazovali a pritom zhrozene šomrali. Keď odišli, pokúsil sa vstať a zazvoniť na zvonček. Hlava mu síce šla vybuchnúť, ale aj napriek tomu začul vysoký tón, ktorý sa ozval, keď zatlačil malé červené tlačídlo vedľa dverí. Za okamih už začul štrngot kľúčov...
„Preboha,“ zašepkala vyľakane, „čo to...?“
Tomáš si i napriek veľmi zlému stavu všimol, že opäť vyzerá úžasne. Plavé vlasy mala elegantne sčesané do vrkoča prehodeného cez plece a cítíl z nej sladkú vôňu čerstvých kvetov. Avšak jej modré oči, boli iné ako si ich pamätal. Veselé iskričky, ktoré v nich inokedy žiarili teraz vystriedal vystrašený výraz, ktorý jej vôbec nepristal. Mrzelo ho, že ten výraz spôsobil práve on. Útla dievčina pred ním stála neuvedomujúc si, čo spôsobuje. Biele letné šaty, ktoré mala na sebe, nádherne rysovali jej jemné krivky. Bola ako veľkolepé umelecké dielo, pričom ťahy štetcom boli úplne dokonalé. Túžba, ktorú pocítil však zmizla takmer okamžite, uvedomil si totiž, že ledva stojí na nohách.
„Toto nie, nemal som sem chodiť, hlúposť, prepáč...“ zastonal, chcel sa otočiť a odísť, ale ako sa snažil odvrátiť zrak od krásky, ktorá stala pred ním, znenazdajky sa mu zatočila hlava...
„Tomáš!“ začul už len výkrik z úst, ktoré tak zbožňoval.
Jana stála v bledej miestnosti osvetlenej nepríjemným umelým svetlom, pozerala na postel, na ktorej ležal mladý muž a po lícach jej stekali horúce slzy. Toľký zmätok mala v duši, že sa bála, že to nezvládne. Pamätala, si ho ako veselého, vždy usmiateho a plného optimizmu. Tu však videla niekoho iného. Sledovala trosku, človeka, ktorého zničila viera. Viera v seba samého. Bol si taký istý, že dokáže všetko a nič mu nehrozí, až zašiel tam, odkiaľ sa už dostať nedalo. Pred časom si Tomáš našiel partiu a zmenil sa. Trávil s nimi viac času ako s Janou, preto sa rozišli. Dala mu na výber, ona alebo partia. Vybral si sám, bez dlhšieho rozmýšľania a aj keď ju opustil, vedela, že ju ešte stále ľúbi. A ona ľúbila jeho. Vždy bola presvedčená, že robí chybu, keď sa stretáva s takými ľuďmi a teraz si bola istá, že o svojej chybe vie už aj on.
Bezducho tam ležal, na bielej tvári plnej podliatín sa mu však zračil pokoj. Bol v bezvedomí, napojený na prístroje. Jana si uvedomila, že obálka, ktorú drží v ruke, je úplne pokrčená. Náhlivo ju povystierala najviac, ako to šlo a položila ju na stolík vedľa Tomášovej postele.
„Zbohom,“ zašepkala a s plačom vybehla von z nemocničnej izby.
Na druhý deň ráno sa Jana zobudila skoro a hneď ju ovládol pocit spokojnosti. Konečne začne nový život, bez trápení, ktoré ju naháňali v minulosti. Zabudne na ne, začne žiť nový život, bez bývalých trápení...
O desiatej jej zavolali z nemocnice. Lekár jej so želaním úprimnej sústrasti oznámil, že Tomáš nadránom prehral boj so smrťou...